Vedeli ste, že….

v roku 1836 sa narodila budúca majiteľka kaštieľa a významná donorka Rusoviec Laura Henckel von Donnersmarck, rod. Káczony?
Ako profesionálnu herečku, známu vo viedenských umeleckých kruhoch, si ju všimol o 25 rokov starší úspešný podnikateľ Hugo Henckel. Ten jej v roku 1872 kúpil panstvo s kaštieľom v našej obci.

Napriek pohodliu a prepychu možno jej život označiť skôr za nešťastný. V úzadí umeleckej smotánky, s manželom večne zaneprázdneným obchodom, s jeho rodinou, ktorá Lauru nikdy neprijala a bez vlastných detí, sa rozhodla svoj čas, postavenie a značnú časť majetku venovať podpore rusovskej komunity. Rusovce jej vďačia za výstavbu dievčenskej kláštornej školy, sirotinca, zostavenie hasičskej jednotky a už menej známu kaplnku, ktorá kedysi stála v blízkosti kostolíka sv. Víta a čeľadníka.

Dobové listiny nám prezrádzajú, že pri jej budovaní bol porušený vtedy platný stavebný zákon, keďže bola postavená bez povolenia (1884). Tento drobný sakrálny objekt bol zasvätený sv. Janke (ako pamiatka na obľúbenú príbuznú Laury – tetu Johanku). Do jej útrob boli neskôr prevezené telesné pozostatky Lauriných rodičov – mamy Anny Rozálie (prevezené zo Sliezska) a otca Jánosa Kászonyioho (exhumované a prevezené z Budapešti), ako aj švagra – baróna Alexandra Horvátha, spomínanej tety Johany a istej Bayer Terésy, o ktorej však nevieme, v akom bola s Laurou príbuzenskom vzťahu.

Laura Henckel skonala 11. decembra 1905 vo veku 69 rokov. Miesto jej posledného odpočinku vo Viedni však ostáva neznáme. Záznamy z rusovskej kroniky nám ale prezrádzajú, že ju na jej poslednej ceste odprevádzali tí, ktorých celý čas pôsobenia v Rusovciach podporovala – hasiči.

Ako spomienku na túto významnú ženu našich obecných dejín onedlho pomenujeme novú ulicu v centre Rusoviec (ulica sa nachádza za kostolom, v blízkosti niekdajšej kláštornej školy).

Po Laurinej smrti zdedili rusovské panstvo spolu s kaštieľom jej 3 synovci. Tí sa však veľmi rýchlo rozhodli predať ho a užívať si nadobudnuté peniaze. Rusovský kaštieľ sa po krátkom čase stáva majetkom a sídlom Elemíra a Štefánie Lónyayiovcov. V roku 1908 nechal Elemír kaplnku-mauzóleum rozobrať a previesť na miesto, kde ho môžeme nájsť aj dnes – na miestny cintorín. Telá príbuzných grófky Henckel boli pochované do spoločného hrobu pri kaplnke. Možno ste išli okolo neho, keď ste zapaľovali sviečky na hroboch vašich blízkych.

Jozef Mallinerits, Lucia Tuleková Henčelová